Aktivity v okolí hotela v zime

Skipark Chlmec

Stredisko Ski park Chlmec sa nachádza v tesnej blízkosti obce Chlmec na úpätí Vihorlatských vrchov v prímetskej zóne mesta Humenné, ktoré je vzdialené 7 km. Stredisko je vhodné pre začiatočníkov aj pokročilých, pre rodinnú lyžovačku, pravidelne upravované a umelo zasnežované. Prístup možný autom po cestnej komunikácii celoročne udržiavanej.

Služby ski servis, požičovňa športových potrieb, bezplatné parkovisko, snow tubing – výborná atrakcia pre deti, kvalitné nočné osvetlenie -lyžovanie, bufet, kryté sedenie s krbom.


Web

Vinianske jazero

  • Priemerná hĺbka: 3m

    Rozloha: 0,08 km2 (8 ha)

    Nadmorská výška hladiny: 204 m.n.m

Vinianske jazero sa nachádza v katastri neďalekej obce Vinné, zhruba 11 km od Michaloviec. Jazero leží v malebnom prírodnom prostredí Dolného Zemplína, je obkolesené hustými lesmi a napájané je prameňmi z Vihorlatských vrchov.

Vinianske jazero vzniklo vytvorením umelej hrádze a privedením vody z Vinianskeho potoka do sedla na úpätí vrchov Marečkovej a Šutovej. Plocha prírodného Vinianskeho jazera je pomerne malá, no vyznačuje sa mimoriadne teplou vodou.

V zimných mesiacoch sa z Vinianskeho jazera stáva prírodné klzisko vhodné pre rekreačné korčuľovanie. Vstup pre rekreantov na Vinianske jazero je voľný.


Wikipédia

Zemplínska Šírava

Chrám svätého Michala Archanjela v Inovciach je drevený gréckokatolícky chrám v obci Inovce v najvýchodnejšej časti Slovenska v okrese Sobrance. Je to jeden z najmenších drevených cerkví na Slovensku.

Bol postavený v prvej tretine 19. storočia (niekedy sa uvádza rok 1836) a svojimi rozmermi postačovala potrebám málo ľudnatej obce. Súčasťou areálu je drevená zvonica s jednoduchou, v hornej časti otvorenou stĺpikovou konštrukciou, na svahu za cerkvou leží cintorín a celý areál dotvárajú mohutné lipy.

Z hľadiska pôdorysu je to trojpriestorový zrubový objekt na nízkej podmurovke s hrotito ukončenou svätyňou. Loď je postavená na štvorcovom pôdoryse, podobne aj babinec, nad ktorým sa vypína západná veža situovaná do prečnievajúcej strechy a podchytená drevenými krakorcami. Zrub je prekrytý veľkou valbovou strechou, ktorá zostupuje tak nízko, že okienka na južnej strane museli byť vsadené do hlbokej niky. Na kovovej konštrukcii nad svätyňou bola osadená menšia strešná vežička. Obe veže sú zakončené cibuľovitými baňami s trojramennými kovanými krížmi. Hlavný vstup vedie cez babinec do chrámovej lode, ktorú presvetľuje dvojica okienok. Interiér svätyne presvetľujú tiež dve okienka (na južnej a severovýchodnej stene).

Z dôvodu malej výšky i šírky východnej steny lode, nebolo možné osadiť ikonostas s plným ikonografickým programom, ktorý je vďaka tomu neúplný a asymetrický. Vyrezávaná konštrukcia ikonostasu s bielo-zlatými cárskymi dverami s medailónmi Zvestovania a štyroch evanjelistov pochádza z obdobia vzniku celého chrámu a vyznačuje sa netradičným riešením rezbárskej dekorácie jeho stĺpikov, ako aj rámov hlavných ikon. Všetky ikony sú poznačené vplyvom západnej maľby, podobný charakter má aj prestol vo svätyni s ikonou Piety a výjav Ukrižovania na stole žertveníka. Pri obnove cerkvi v 90. rokoch minulého storočia došlo k výmene narušených trámov zrubu a šindľa valbovej strechy.


Wikipédia

Drevený kostolík - Ruská Bystrá

Obec Ruská Bystrá leží v horskom prostredí juhovýchodnej časti Vihorlatu, v nadmorskej výške okolo 450 m. Kat. územie sa nachádza v území s vysokým stupňom ochrany prostredia (CHVÚ Vihorlatské vrchy, CHKO Vihorlat, ÚEV Morské oko a Drevený kostolík /UNESO/). Obec je napojená aj na sieť turisticky značkovaných chodníkov - chodník č. 5781 zelená značka, vedie z Remetských Hámrov - vstupnej brány do CHKO Vihorlat - priamo k drevenému kostolíku, čím sa vytvorili nové možnosti návštevy obce aj pre vyznávačov pešej turistiky.

Vidiecky cestovný ruch a agroturistika na Slovensku sa stávajú relatívne novou formou cestovného ruchu hlavne v horských a podhorských oblastiach. V súčasnosti v obci žije 124 obyvateľov.Aj napriek malému počtu obyvateľov vzrastá turistický význam obce a sú tu predpoklady aj pre rozvoj vidieckej turistiky. Pozitívne faktory a predpoklady ďalšieho rozvoja turizmu v obci je pripraviť plochy pre stretávanie sa obyvateľov obce, chalupárov a turistov (návštevníci lokality UNESCO).

Neskôr obyvateľov výrazne pribúdalo. V roku 1828 bolo už 97 domov a 732 obyvateľov. Gréckokatolický kostol pochádza z roku 1720. Je typickou rusínskou obcou severovýchodného Slovenska. V obci žijú iba gréckokatolícki veriaci.


Wikipédia

Morské oko

Jazero Morské Oko v chránenej krajinnej oblasti Východné Karpaty leží v nadmorskej výške 618 m a je štátnou prírodnou rezerváciou s chránenou flórou a faunou. Je to najväčšie zahradené sopečné jazero na Slovensku s rozlohou 13 ha . Vzniklo zahradením doliny Okna mohutným zosuvom so šírkou 800 m a s dĺžkou 1 900 m. Jeho maximálna šírka je 312 m, dĺžka 775 m hĺbka 26 m. Nad jeho hladinou sa vypína jedna z dominánt vihorlatských vrchov - Sninský kameň, známy nádherným výhľadom na okolité vrchy a doliny.

Morské oko (618 m n. m.), predtým malo názov (Veľké Vihorlatské jazero) pod Sninským kameňom. Tu v povodí potoka Okna sú najväčšie zosuvové polia, ktorých časť v holocéne (mladšie štvrťohory) zahradila pôvodnú dolinu potoka, čím vzniklo toto najznámejšie vihorlatské jazero. Do jazera ústí 6 - 8 stálych i príležitostných prameňov a prebitočnú vodu odvádza do potoka Okna hrádza priehradného múru, postaveného v 80. rokoch 19. storočia. Práve touto hrádzou, ktorú dala postaviť grófka Wanderbildtová, vtedajšia majiteľka okolitých lesov, sa pôvodná rozloha Morského oka zvýšením hladiny takmer o tri metre, zväčšila z pôvodných necelých 8 ha na súčastných 13,84 ha. Na jeho dne sú dve výrazné preliačiny, z ktorých hlbšia má až 26 m. Teplota vody od hľbky 9 m po dno je takmer stála 4,4 - 4,8 stupňov celzia. Tmavozelená voda Morského oka je významným biotopom mnohých druhov rýb, žije tu pstruh potočný a dúhový, čerebľa, slíž, karas a iné vzácne druhy.

Dolinou potoka Okna smerom na juh od Morského oka ešte nedávno viedla železnička do Remetských Hámrov. Na konci dediny je vystavený exponát ešte pôvodného rušňa. Železničná trať bola prebudovaná na asvaltovú cestu, ktorá tvorí hlavnú prístupovú spojnicu turistickú trasu i náučný chodník z Remetských Hámrov k Morskému oku v dĺžke 9 km. Z koncového záchytného parkoviska Krivec pod Morským okom trvá pešia túra k jazeru už len 15 minút. Ďalšie stúpanie severným smerom vedie po 1,30 hod. až na vrchol Sninského kameňa.

Vihorlat leží na rozhraní Západných a Výchdných Karpát a na rozhraní karpatskej a panónskej flóry, čo sa prejavuje aj na pestrom zložení rastlinstva. Najrozšírenejšie sú bučiny, často so zachovalými pralesovitými partiami a len nižších polohách sú aj dubové a dubovo - hrabové porasty. Pôvodné ihličnaté druhy sú vzácne, iba v oblasti Morského oka rastie smrek a jedľa. Z typických druhov rastlín možno spomenúť kamzičník rakúsky, mliečivec alpínsky, vŕbu sliezsku, horec luskáčovitý, podbelicu alpínsku, plavúň jedľovitý, nevädzu mäkkú, kokorík praslenatý, alebo telekiu ozdobnú, jastrabník sedmohradský, skopóliu kranskú, kostihoj srdcovitý, či razivku smradľavú. Na Sninskom kameni rastie aj vzácny severský rozchodník ročný, známy u nás len z Nízkych Bezkýd a Slovenského rudohoria.

Aj živočíšstvo je vplyvom styku oboch Karpát špecifické. Vyššie polohy obýva jeleň obyčajný, nižšie srnec hôrny. Vzácne sa vyskytuje rys ostrovit, mačka divá, častejšie jazvec, kuna hôrna i skalná, zjavuje sa vlk a ojedinele aj vydra riečna. Medveď hnedý sa vyskytuje zriedka. Z vtákov okrem bežných druhov tu žije vzácna sova dlhochvostá, bocian čierny, ďalej orol krikľavý, hadiar krátkoprstý a včelár obyčajný. Bučiny Vihorlatu sú domovom aj vzácneho chrobáka fúzača alpského. Priaznivé predpoklady na turistiku a oddych, ktoré v nádhernom prostredí bukových lesov vytvárajú členitý povrch pretkanými mnohými dolinami a skupinami brál, najmä v okolí Sninského kameňa, vhodne dopĺňajú okrem Morského oka aj iné činitele v okolí.


Web

Kaštiele vo Vinnom

V minulosti vo Vinnom stálo viacero šľachtických obydlí - kúrií či kaštieľov. V prvej tretine 18. storočia tu mali najhonosnejšie sídla barón Gomboš (Gombos), zemania Semere (Szemere), Kazinci (Kazinczy) a Dravecký (Draveczky). Pred rokom 1837 sa v obci spomínajú dva šľachtické kaštiele - pána Draveckého a pána Valdštajna (Waldstein).

Kaštieľ Draveckých sa neskôr dostal do rúk rodiny Semereovcov. Po roku 1989 bol tento zoštátnený objekt reštituovaný (v liste vlastníctva z roku 2007 sa ako majitelia kaštieľa spomínajú Agnesa Gdovinová, rodená Semereová, ďalej jej dvaja synovia a vnuk). Objekt je zároveň národnou kultúrnou pamiatkou. Kaštieľ grófa Valdštajna získali Stáraiovci a v súčasnosti v jeho priestoroch sídli tunajší obecný úrad (objekt je už prebudovaný).


Web

Zemplínske múzeum

Časť zachovaného archívu rodiny Stáraj (Sztáray), pôvodne uloženého v kaštieli v Michalovciach, ktorý sa v neskoršom období dostal do Štátneho oblastného archívu Nižná Šebastová – Prešov, začína postupne vydávať cenné svedectvo o histórii nášho kaštieľa.

Do dnešných dní nevieme presne odpovedať na otázku kto a kedy dal postaviť kaštieľ, v ktorom v súčasnosti sídli Zemplínske múzeum. Vznikol zrejme v období renesancie s využitím staršej gotickej stavby. Iniciátorom prestavby bol pravdepodobne niekto z predstaviteľov rodu Nagymihályi alebo ich príbuzných. Členovia rodu Nagymihályi i koncom 16. storočia patrili k najväčším tunajším zemepánom. Rody Nagymihályi, Bánfi (Bánffy) a Stáraj, o ktorých pojednávame, mali spoločného predka Jakova z uhorského šľachtického rodu Kaplon. Jakov v 13. storočí získal majetky v Michalovciach.

Na základe starých listín vieme, že koncom 17. storočia vlastnila kaštieľ rodina Bánfiovcov. V roku 1696 zobrali do zálohy od Bánfiovcov kaštieľ a ďalšie majetky pozdišovskí Sirmajovci (Szirmay). O spomínanej udalosti sa podrobnejšie rozpísal Andrej Sirmaj vo svojom denníku, precízne vedenom v rokoch 1680 – 1713. Zaiste zlý stav šľachtického sídla prinútil Andreja Sirmaja k jeho rekonštrukcii, ukončenej v roku 1700. Situáciu v našich končinách okolo roku 1732 zachytil v opise Zemplínskej stolice Matej Bel. O Michalovciach napísal tieto slová: „Mestečko patrilo kedysi Nagymihályiovcom. Sú tu až dodnes niekoľkí z tohto rodu, poväčšine zo ženskej línie, ako barón Stáraj a iní, dedičia tohto mestečka. S ich prispením držia ho z väčšej časti v zálohu Sirmajovci, niečo z tohto patrí aj barónovi Lušinskému a Boronkajovi“. Bel zároveň vymenoval majiteľov štyroch hlavných kaštieľov (kúrií) v našom meste. Jedna z týchto stavieb patrila vdove po Andrejovi Sirmajovi a jeho najmladším synom Imrichovi a Alexandrovi. Bel nám zanechal aj stručný popis tohto sídla, ktoré charakterizoval ako rozľahlú budovu uzavretú štyrmi „baštami“ a so širokým dvorom.

Stárajovci de facto i de jure vlastnili kaštieľ až v druhej tretine 18. storočia. Získal ho barón Imrich Stáraj (1698-1769), ktorého portrét sa nachádza v zbierkovom fonde múzea, po vyplatení zálohu Sirmajovcom. Štyridsiate roky 18. storočia sa významne zapísali do histórie rodu. V roku 1747 udelil panovník Imrichovi grófsky titul. O dva roky neskôr ako patrón obnovoval farský kostol, ktorý do dnešných dní stojí v blízkosti areálu múzea. Túto skutočnosť konštatuje zápis z kanonickej vizitácie jágerského biskupa Františka Barkóciho (Barkóczy) z leta roku 1749 a pamätná doska v kostole. Imrich mal so svojou druhou manželkou Teréziou De Faigin (Desfaigny, Du Bois) de la Tournelle z Belgicka päť detí. Z nich sú najznámejší Ján Filip Stáraj (1739 – 1815), ktorému po otcovi pripadol majetok v Starom a Michal Stáraj (1749 – 1798), ktorý sa stal vlastníkom michalovského kaštieľa. Ján Filip, Michal a ich potomkovia vytvorili vlastne stariansku a michalovskú vetvu rodu. Michal Stáraj patril medzi veľkých obdivovateľov francúzskej kultúry a odporcov Habsburgovcov. Do histórie sa zapísal i ako hudobný skladateľ. Jeho syn a zároveň ďalší vlastník tunajšieho sídla Albert Stáraj (1785 – 1843) venoval svoje úsilie publicistike a politike. S treťou manželkou mal dvoch synov, z ktorých mladší Anton zdedil rodové bohatstvo v meste. V roku 1863 sa oženil s Františkou Baťáni (Batthányi). Títo manželia sa zaslúžili o veľký rozvoj Michaloviec (založenie pivovaru, podiel na otvorení nemocnice, výstavba kaplnky – rodového mauzólea na Hrádku a iné). Po svadbe do tympanónu nad ústredný kaštieľny vchod dali umiestniť erby svojich rodov. Bezdetný Anton určil za dediča Gabriela Stáraja (1866 – 1941). Bohatý strýko však neskôr za zaujímavých okolností zmenil svoj závet v prospech Gabrielovho bratranca Alexandra Stáraja (1862 – 1947), ktorý tak prišiel k obrovskému majetku. Smrťou Antona Stáraja vymrela po meči michalovská vetva rodu. Alexander Stáraj zo starianskej vetvy s manželkou Paulínou Večejovou (Vécsey) a svojimi štyrmi deťmi Máriou, Antonom, Michalom a Magdalenou bývali až do roku 1944 v tunajšom kaštieli. V spomínanom roku členovia rodiny pred príchodom frontu museli evakuovať. Po prechode frontu bol kaštieľ znárodnený.


Web