Aktivity v okolí hotela v lete

Viniansky hrad

  • Dátum vzniku: 13. storočie

Na vrchol kopca, kde sa do dnešných dní majestátne týčia postupne rekonštruované zvyšky hradu nad obcou Vinné, nás dovedie značkovaná turistická cesta z Vinianskeho jazera (na hrad však vedú i ďalšie prístupové cesty).

Dodnes sa zachovala aj pôvodná stredoveká hradná cesta od obce Vinné – väčšinou má podobu hlbokého úvozu, ktorý lemujú balvany (furmani ich totiž v priebehu stáročí vyberali z línie cesty ako nežiaduce prekážky). V stredovekých listinách sa objekt uvádza ako Michalovský hrad. Súviselo to s faktom, že si ho na území svojho panstva postavili páni (šľachtici) z Michaloviec. Väčšina odborníkov sa pri otázke o vzniku hradu nad obcou Vinné prikláňa k názoru, že sa tak stalo na prelome 13. a 14. storočia. Prvá písomná zmienka o hradnom objekte však pochádza až z 30. rokov 14. storočia. Prvý opis hradu je zas datovaný do roku 1449. Uvedený hrad mal za úlohu strážiť najmä cestu („magna via“ – „verejná cesta“), ktorá prechádzala cez Michalovce a údolím Laborca smerovala ďalej na sever – do Haliče a Poľska. V stredoveku k vlastníkom tohto hradu patril i Albert z Michaloviec, resp. Albert Užský, ktorý sa do dejín zapísal ako najvyšší predstaviteľ rádu johanitov v Uhorsku (dnes sa volajú maltézski rytieri) a chorvátsko-slavónsky bán (miestodržiteľ, vymenovaný panovníkom Žigmundom Luxemburským).

Hrad ale zažil aj menej slávne časy. V 16. storočí sa stal sídlom rebelov, ktorí prepadávali kupcov, svoje si „užili“ i okolití šľachtici a ich poddaní. Rebeli potom lup sústreďovali práve na hrade nad obcou Vinné. Panovník celú situáciu vyriešil tak, že koncom 16. storočia rozkázal svojim vojakom, aby hrad obsadili a podpálili. Po potlačení posledného protihabsburského povstania, ktoré viedol František II. Rákoci (Rákóczi), a po uzavretí Satmárskeho mieru v roku 1711 hrad zdemolovalo kráľovské vojsko. Odvtedy hradný areál pustol – majitelia sa totiž usadili v pohodlnejších kaštieľoch.S týmto hradom súvisí i viacero legiend či povestí – napr. o hradnom poklade, o čudnom alchymistovi, o jaskyni s čertmi alebo o dlhých podzemných chodbách.


Wikipédia

Zemplínska šírava

  • Začiatok výstavky: 1956

    Napustenie: 1965

    Hĺbka: 9,5-14,7m

    Plocha: 22-33,5km2

Výstavba Podvihorlatskej vodnej nádrže (tak sa totiž Šírava pôvodne volala) začala v roku 1956, k jej napusteniu došlo v roku 1965 a do prevádzky bola spustená o rok neskôr (nádrž má dnes celkovú dĺžku 11 km, šírku 3 až 5 km, vodná plocha zaberá – v závislosti od okolností – plochu 22 až 33,5 km², najnižšia prevádzková hladina predstavuje 107,7 m a najvyššia 116,6 m, priemerná hĺbka nádrže dosahuje hodnotu 9,5 m, pri maximálnom napustení je to 14,7 m). Zo Zemplínskej šíravy sa postupne stala zaujímavá turistická destinácia. Turistický ruch je pritom sústredený do viacerých rekreačných stredísk (Biela hora alebo Prímestská, Hôrka alebo Slnečný lúč, Medvedia hora, Kaluža, Kamenec, Klokočov a Paľkov). Na Zemplínskej šírave sú vytvorené dobré podmienky pre individuálnu rekreáciu, pre organizovanie detských táborov, škôl v prírode a pre aktívny oddych jednak vo forme voľného kempovania a stanovania, jednak v rámci celoročného ubytovania v súkromí. Strediská sú tiež vhodné na kúpanie a rybolov, rekreanti môžu využiť i služby požičovní malých vodných plavidiel. K dispozícii sú aj ubytovacie kapacity, stravovanie je možné v reštauračných zariadeniach rozličného typu. Vo viacerých strediskách boli pred niekoľkými rokmi vybudované bazény pre dospelých i deti. Okolie Vinného okrem rekreácie pri vode (Zemplínska šírava a Vinianske jazero) vytvára dobré podmienky aj pre pešiu turistiku, cykloturistiku, beh na lyžiach či relaxačné pobyty (k mimoriadne atraktívnym lokalitám patrí jazero Morské oko, zaujímavý je tiež výstup na hrad nad Vinným alebo na Sninský kameň).


Wikipédia

Drevený kostolík - Inovce

Chrám svätého Michala Archanjela v Inovciach je drevený gréckokatolícky chrám v obci Inovce v najvýchodnejšej časti Slovenska v okrese Sobrance. Je to jeden z najmenších drevených cerkví na Slovensku.

Bol postavený v prvej tretine 19. storočia (niekedy sa uvádza rok 1836) a svojimi rozmermi postačovala potrebám málo ľudnatej obce. Súčasťou areálu je drevená zvonica s jednoduchou, v hornej časti otvorenou stĺpikovou konštrukciou, na svahu za cerkvou leží cintorín a celý areál dotvárajú mohutné lipy.

Z hľadiska pôdorysu je to trojpriestorový zrubový objekt na nízkej podmurovke s hrotito ukončenou svätyňou. Loď je postavená na štvorcovom pôdoryse, podobne aj babinec, nad ktorým sa vypína západná veža situovaná do prečnievajúcej strechy a podchytená drevenými krakorcami. Zrub je prekrytý veľkou valbovou strechou, ktorá zostupuje tak nízko, že okienka na južnej strane museli byť vsadené do hlbokej niky. Na kovovej konštrukcii nad svätyňou bola osadená menšia strešná vežička. Obe veže sú zakončené cibuľovitými baňami s trojramennými kovanými krížmi. Hlavný vstup vedie cez babinec do chrámovej lode, ktorú presvetľuje dvojica okienok. Interiér svätyne presvetľujú tiež dve okienka (na južnej a severovýchodnej stene).

Z dôvodu malej výšky i šírky východnej steny lode, nebolo možné osadiť ikonostas s plným ikonografickým programom, ktorý je vďaka tomu neúplný a asymetrický. Vyrezávaná konštrukcia ikonostasu s bielo-zlatými cárskymi dverami s medailónmi Zvestovania a štyroch evanjelistov pochádza z obdobia vzniku celého chrámu a vyznačuje sa netradičným riešením rezbárskej dekorácie jeho stĺpikov, ako aj rámov hlavných ikon. Všetky ikony sú poznačené vplyvom západnej maľby, podobný charakter má aj prestol vo svätyni s ikonou Piety a výjav Ukrižovania na stole žertveníka. Pri obnove cerkvi v 90. rokoch minulého storočia došlo k výmene narušených trámov zrubu a šindľa valbovej strechy.


Wikipédia

Drevený kostolík - Ruská Bystrá

Obec Ruská Bystrá leží v horskom prostredí juhovýchodnej časti Vihorlatu, v nadmorskej výške okolo 450 m. Kat. územie sa nachádza v území s vysokým stupňom ochrany prostredia (CHVÚ Vihorlatské vrchy, CHKO Vihorlat, ÚEV Morské oko a Drevený kostolík /UNESO/). Obec je napojená aj na sieť turisticky značkovaných chodníkov - chodník č. 5781 zelená značka, vedie z Remetských Hámrov - vstupnej brány do CHKO Vihorlat - priamo k drevenému kostolíku, čím sa vytvorili nové možnosti návštevy obce aj pre vyznávačov pešej turistiky.

Vidiecky cestovný ruch a agroturistika na Slovensku sa stávajú relatívne novou formou cestovného ruchu hlavne v horských a podhorských oblastiach. V súčasnosti v obci žije 124 obyvateľov.Aj napriek malému počtu obyvateľov vzrastá turistický význam obce a sú tu predpoklady aj pre rozvoj vidieckej turistiky. Pozitívne faktory a predpoklady ďalšieho rozvoja turizmu v obci je pripraviť plochy pre stretávanie sa obyvateľov obce, chalupárov a turistov (návštevníci lokality UNESCO).

Neskôr obyvateľov výrazne pribúdalo. V roku 1828 bolo už 97 domov a 732 obyvateľov. Gréckokatolický kostol pochádza z roku 1720. Je typickou rusínskou obcou severovýchodného Slovenska. V obci žijú iba gréckokatolícki veriaci.


Wikipédia

Morské oko

Jazero Morské Oko v chránenej krajinnej oblasti Východné Karpaty leží v nadmorskej výške 618 m a je štátnou prírodnou rezerváciou s chránenou flórou a faunou. Je to najväčšie zahradené sopečné jazero na Slovensku s rozlohou 13 ha . Vzniklo zahradením doliny Okna mohutným zosuvom so šírkou 800 m a s dĺžkou 1 900 m. Jeho maximálna šírka je 312 m, dĺžka 775 m hĺbka 26 m. Nad jeho hladinou sa vypína jedna z dominánt vihorlatských vrchov - Sninský kameň, známy nádherným výhľadom na okolité vrchy a doliny.

Morské oko (618 m n. m.), predtým malo názov (Veľké Vihorlatské jazero) pod Sninským kameňom. Tu v povodí potoka Okna sú najväčšie zosuvové polia, ktorých časť v holocéne (mladšie štvrťohory) zahradila pôvodnú dolinu potoka, čím vzniklo toto najznámejšie vihorlatské jazero. Do jazera ústí 6 - 8 stálych i príležitostných prameňov a prebytočnú vodu odvádza do potoka. Okna hrádza priehradného múru, postaveného v 80. rokoch 19. storočia. Práve touto hrádzou, ktorú dala postaviť grófka Wanderbildtová, vtedajšia majiteľka okolitých lesov, sa pôvodná rozloha Morského oka zvýšením hladiny takmer o tri metre, zväčšila z pôvodných necelých 8 ha na súčastných 13,84 ha. Na jeho dne sú dve výrazné preliačiny, z ktorých hlbšia má až 26 m. Teplota vody od hľbky 9 m po dno je takmer stála 4,4 - 4,8 stupňov celzia. Tmavozelená voda Morského oka je významným biotopom mnohých druhov rýb, žije tu pstruh potočný a dúhový, čerebľa, slíž, karas a iné vzácne druhy.

Dolinou potoka Okna smerom na juh od Morského oka ešte nedávno viedla železnička do Remetských Hámrov. Na konci dediny je vystavený exponát ešte pôvodného rušňa. Železničná trať bola prebudovaná na asvaltovú cestu, ktorá tvorí hlavnú prístupovú spojnicu turistickú trasu i náučný chodník z Remetských Hámrov k Morskému oku v dĺžke 9 km. Z koncového záchytného parkoviska Krivec pod Morským okom trvá pešia túra k jazeru už len 15 minút. Ďalšie stúpanie severným smerom vedie po 1,30 hod. až na vrchol Sninského kameňa.

Vihorlat leží na rozhraní Západných a Výchdných Karpát a na rozhraní karpatskej a panónskej flóry, čo sa prejavuje aj na pestrom zložení rastlinstva. Najrozšírenejšie sú bučiny, často so zachovalými pralesovitými partiami a len nižších polohách sú aj dubové a dubovo - hrabové porasty. Pôvodné ihličnaté druhy sú vzácne, iba v oblasti Morského oka rastie smrek a jedľa. Z typických druhov rastlín možno spomenúť kamzičník rakúsky, mliečivec alpínsky, vŕbu sliezsku, horec luskáčovitý, podbelicu alpínsku, plavúň jedľovitý, nevädzu mäkkú, kokorík praslenatý, alebo telekiu ozdobnú, jastrabník sedmohradský, skopóliu kranskú, kostihoj srdcovitý, či razivku smradľavú. Na Sninskom kameni rastie aj vzácny severský rozchodník ročný, známy u nás len z Nízkych Bezkýd a Slovenského rudohoria.

Aj živočíšstvo je vplyvom styku oboch Karpát špecifické. Vyššie polohy obýva jeleň obyčajný, nižšie srnec hôrny. Vzácne sa vyskytuje rys ostrovit, mačka divá, častejšie jazvec, kuna hôrna i skalná, zjavuje sa vlk a ojedinele aj vydra riečna. Medveď hnedý sa vyskytuje zriedka. Z vtákov okrem bežných druhov tu žije vzácna sova dlhochvostá, bocian čierny, ďalej orol krikľavý, hadiar krátkoprstý a včelár obyčajný. Bučiny Vihorlatu sú domovom aj vzácneho chrobáka fúzača alpského. Priaznivé predpoklady na turistiku a oddych, ktoré v nádhernom prostredí bukových lesov vytvárajú členitý povrch pretkanými mnohými dolinami a skupinami brál, najmä v okolí Sninského kameňa, vhodne dopĺňajú okrem Morského oka aj iné činitele v okolí.


Web

Sninský kameň

Sninský kameň je vrch (1 005 m n. m.) v geomorfologickom celku Vihorlatské vrchy, v jeho podcelku Vihorlat. Sninský kameň je najvýraznejšou dominantou okolia Sniny. Je chránený ako prírodná pamiatka vyhlásená v roku 1982 na výmere 5,52 ha. Mohutne sa vypína juhovýchodne od obce Zemplínske Hámre nad jazerom Morské oko. Je to vyvreninový andezitový útvar, ktorý sa skladá z dvoch skalných útvarov a to plošne menšieho ale vyššieho Malého Sninského kameňa (1005 m n. m.) a nižšieho ale plošne väčšieho Veľkého Sninského kameňa (998 m n. m.). Skalnaté bralá sú prístupné turistom pomocou železných schodov a poskytujú nádherný panoramatický výhľad na okolie Sniny. Na Veľkom Sninskom kameni stojí aj jednoduchý kríž. Úpätie Sninského kameňa tvoria kamenisté sutinové plytké pôdy. Sninský kameň je významný aj vďaka rastlinstvu, ktoré sa tu nachádza. Na skalnatom vrchole sa nachádzajú fragmenty xerotermných trávnatých spoločenstiev s kostravou ovčou, kostravou vihorlatskou. Na stenách rastú vudsia skalná, slezník severný. Na ploche celej prírodnej pamiatky sa zistilo 43 druhov lišajníkov a 148 druhov vyšších rastlín. Rastie tu i naša jediná domáca liana plamienok alpínsky.


Wikipédia

Kaštiele vo Vinnom

V minulosti vo Vinnom stálo viacero šľachtických obydlí - kúrií či kaštieľov. V prvej tretine 18. storočia tu mali najhonosnejšie sídla barón Gomboš (Gombos), zemania Semere (Szemere), Kazinci (Kazinczy) a Dravecký (Draveczky). Pred rokom 1837 sa v obci spomínajú dva šľachtické kaštiele - pána Draveckého a pána Valdštajna (Waldstein).

Kaštieľ Draveckých sa neskôr dostal do rúk rodiny Semereovcov. Po roku 1989 bol tento zoštátnený objekt reštituovaný (v liste vlastníctva z roku 2007 sa ako majitelia kaštieľa spomínajú Agnesa Gdovinová, rodená Semereová, ďalej jej dvaja synovia a vnuk). Objekt je zároveň národnou kultúrnou pamiatkou. Kaštieľ grófa Valdštajna získali Stáraiovci a v súčasnosti v jeho priestoroch sídli tunajší obecný úrad (objekt je už prebudovaný).


Web

Zemplínske múzeum

Časť zachovaného archívu rodiny Stáraj (Sztáray), pôvodne uloženého v kaštieli v Michalovciach, ktorý sa v neskoršom období dostal do Štátneho oblastného archívu Nižná Šebastová – Prešov, začína postupne vydávať cenné svedectvo o histórii nášho kaštieľa.

Do dnešných dní nevieme presne odpovedať na otázku kto a kedy dal postaviť kaštieľ, v ktorom v súčasnosti sídli Zemplínske múzeum. Vznikol zrejme v období renesancie s využitím staršej gotickej stavby. Iniciátorom prestavby bol pravdepodobne niekto z predstaviteľov rodu Nagymihályi alebo ich príbuzných. Členovia rodu Nagymihályi i koncom 16. storočia patrili k najväčším tunajším zemepánom. Rody Nagymihályi, Bánfi (Bánffy) a Stáraj, o ktorých pojednávame, mali spoločného predka Jakova z uhorského šľachtického rodu Kaplon. Jakov v 13. storočí získal majetky v Michalovciach.

Na základe starých listín vieme, že koncom 17. storočia vlastnila kaštieľ rodina Bánfiovcov. V roku 1696 zobrali do zálohy od Bánfiovcov kaštieľ a ďalšie majetky pozdišovskí Sirmajovci (Szirmay). O spomínanej udalosti sa podrobnejšie rozpísal Andrej Sirmaj vo svojom denníku, precízne vedenom v rokoch 1680 – 1713. Zaiste zlý stav šľachtického sídla prinútil Andreja Sirmaja k jeho rekonštrukcii, ukončenej v roku 1700. Situáciu v našich končinách okolo roku 1732 zachytil v opise Zemplínskej stolice Matej Bel. O Michalovciach napísal tieto slová: „Mestečko patrilo kedysi Nagymihályiovcom. Sú tu až dodnes niekoľkí z tohto rodu, poväčšine zo ženskej línie, ako barón Stáraj a iní, dedičia tohto mestečka. S ich prispením držia ho z väčšej časti v zálohu Sirmajovci, niečo z tohto patrí aj barónovi Lušinskému a Boronkajovi“. Bel zároveň vymenoval majiteľov štyroch hlavných kaštieľov (kúrií) v našom meste. Jedna z týchto stavieb patrila vdove po Andrejovi Sirmajovi a jeho najmladším synom Imrichovi a Alexandrovi. Bel nám zanechal aj stručný popis tohto sídla, ktoré charakterizoval ako rozľahlú budovu uzavretú štyrmi „baštami“ a so širokým dvorom.

Stárajovci de facto i de jure vlastnili kaštieľ až v druhej tretine 18. storočia. Získal ho barón Imrich Stáraj (1698-1769), ktorého portrét sa nachádza v zbierkovom fonde múzea, po vyplatení zálohu Sirmajovcom. Štyridsiate roky 18. storočia sa významne zapísali do histórie rodu. V roku 1747 udelil panovník Imrichovi grófsky titul. O dva roky neskôr ako patrón obnovoval farský kostol, ktorý do dnešných dní stojí v blízkosti areálu múzea. Túto skutočnosť konštatuje zápis z kanonickej vizitácie jágerského biskupa Františka Barkóciho (Barkóczy) z leta roku 1749 a pamätná doska v kostole. Imrich mal so svojou druhou manželkou Teréziou De Faigin (Desfaigny, Du Bois) de la Tournelle z Belgicka päť detí. Z nich sú najznámejší Ján Filip Stáraj (1739 – 1815), ktorému po otcovi pripadol majetok v Starom a Michal Stáraj (1749 – 1798), ktorý sa stal vlastníkom michalovského kaštieľa. Ján Filip, Michal a ich potomkovia vytvorili vlastne stariansku a michalovskú vetvu rodu. Michal Stáraj patril medzi veľkých obdivovateľov francúzskej kultúry a odporcov Habsburgovcov. Do histórie sa zapísal i ako hudobný skladateľ. Jeho syn a zároveň ďalší vlastník tunajšieho sídla Albert Stáraj (1785 – 1843) venoval svoje úsilie publicistike a politike. S treťou manželkou mal dvoch synov, z ktorých mladší Anton zdedil rodové bohatstvo v meste. V roku 1863 sa oženil s Františkou Baťáni (Batthányi). Títo manželia sa zaslúžili o veľký rozvoj Michaloviec (založenie pivovaru, podiel na otvorení nemocnice, výstavba kaplnky – rodového mauzólea na Hrádku a iné). Po svadbe do tympanónu nad ústredný kaštieľny vchod dali umiestniť erby svojich rodov. Bezdetný Anton určil za dediča Gabriela Stáraja (1866 – 1941). Bohatý strýko však neskôr za zaujímavých okolností zmenil svoj závet v prospech Gabrielovho bratranca Alexandra Stáraja (1862 – 1947), ktorý tak prišiel k obrovskému majetku. Smrťou Antona Stáraja vymrela po meči michalovská vetva rodu. Alexander Stáraj zo starianskej vetvy s manželkou Paulínou Večejovou (Vécsey) a svojimi štyrmi deťmi Máriou, Antonom, Michalom a Magdalenou bývali až do roku 1944 v tunajšom kaštieli. V spomínanom roku členovia rodiny pred príchodom frontu museli evakuovať. Po prechode frontu bol kaštieľ znárodnený.


Web

Hipocentrum Hôrka

Jazdiareň Hipocentrum je zameraná na poskytovanie turistických služieb hlavne v oblasti jazdenia. Pre naj- menej náročných zákazníkov je k dispozícií jazdenie na vedenom koni. Dve vonkajšie jazdiarne 40x30m a 40x60m sú určené pre náročnejších zákazníkov, ktorý majú už nejaké jazdecké skúsenosti s koňmi a chcú si zajazdiť samostatne podľa svojich skúsenosti. Ak sa chcete naučiť jazdiť, je tu pre Vás výučba jazdy s inštruktorom, ktorý má za úlohu ukázať Vám základy jazdenia počas minimálne 7 lekcií. Zákazníci, ktorí majú záujem o vychádzku v okolí Zemplínskej šíravy využívajú možnosť vychádzok do okolia jazdiarne s doprovodom.


Web

Vyhliadková plavba po Šírave

Počas letnej dovolenky na Zemplínkskej šírave, majú návštevníci možnosť prezrieť si jej pobrežie z vyhliadkovej lode.

Loď vychádza z prístavu Šírava Hôrka o 10.00, 12.00, 14.00 a 16.00 hod a vracia sa späť do prístavu. Počas plavby sa nedá vystúpiť a nastúpiť na inom stredisku ako na Hôrke.

Plavby sa uskutočňujú počas celej letnej sezóny od pondelka až do nedele. Vyhliadková plavba trvá 45 min.


Web

Užhorodský hrad

Užhorodský hrad stojí na 30 metrov vysokom sopečnom suku a tým je výrazne vyvyšený nad mestom. Skalnaté svahy môžete najlepšie vidieť zo severu (z juhu sú kryté zástavbou). V 19. storočí sa na mieste hradu nachádzalo opevnené slovanské hradište. Tu v roku 897 sídlil knieža Laborec. Pri útoku nájazdných uhorských kmeňov bolo hradište dobyte a knieža Laborec bol porazený. Povesť hovorí, že po páde hradišta Laborec síce ušiel, no potom sa utopil v rieke, ktorá dnes nesie jeho meno.

Prvá písomná zmienka o hrade pochádza z roku 903. Najstaršou zachovanou časťou sú zrúcaniny pôvodnej hradnej kaplnky z 12. storočia, ktorá v roku 1728 vyhorela po zásahu bleskom. Kaplnka sa nachádza v parku v severovýchodnej časti hradu.


Web

Skanzen v Užhorode

Vstup do skanzenu rusínskej kultúry (múzea ľudového života a architektúry) sa nachádza niekoľko metrov od vstupu na užhorodský hrad.

Môžete tu vidieť mnoho drevených budov dovezených sem z celej Zakarpatskej oblasti. Taktiež tu nájdete bojkovské horské chalupy, maďarské vinárske usadlosti alebo huculské horské statky pripomínajpce malé pevnosti. Zaujímavý je drevený kostol sv. Michala, ktorý tu bol prevezený z Mukačeva. Skazen je tvarovaný približne do tvaru Zakarpatskej oblasti. V takmer každom domčeku je sprievodkyňa. Vstupné je 10 hrivni. V pokladni si môžete zakúpiť mapy, pohľadnice, propagačné brožúry a iné.


Web